Aktulna cesta: vod / rozhovor /

Peter Lipa – len snažiť sa nestačí

autor: admin | pridané: 08. 07. 2013 | žiaden komentár
rubrika: rozhovor

Peter Lipa *30. mája 1943 v Prešove – je popredným slovenským spevákom a hudobníkom, publicistom, organizátorom, dramaturgom, podnikateľom, autorom, ale najmä milovníkom a propagátorom dobrej hudby. Je spoluzakladateľom jedného z najväčších a najvýznamnejších džezových festivalov v Európe, Bratislavských jazzových dní, dodnes tento festival spoluorganizuje, a je jeho dramaturgom. Je ženatý s manželkou Norinou, s ktorou má štyri deti: Petra, Michala, Katku a Pavla, žije v Bratislave. Všeobecne je vnímaný najmä ako džezmen, on sám seba skôr vidí ako speváka piesní, bez jasného žánroveho vymedzenia. Je však nad slnko jasnejšie, že jeho dve hudobné lásky sa volajú džez a blues. Je prezidentom Slovenskej jazzovej spoločnosti.

Len snažiť sa nestačí, bola veta, ktorú som kedysi ako začínajúci muzikant niekoľkokrát počul z Vašich úst, a pár rokov som jej nerozumel. Dnes vnímam, že to bol jeden zo zásadných momentov, na základe ktorých sa talent a snaha začali pretvárať v reálne hranie, v reálny muzikantský život, ktorým žijem dodnes.

Neviem už, čo presne som mal na mysli, ale určite niečo v tom zmysle, že keď chce človek svoj život prežiť ako hudobník, tak nestačí len snaha, ale obnáša to veľké množstvo ďalších vecí. Na začiatku je nejaká danosť, ktorú máme od Boha alebo rodičov, ktorú máme v sebe, potom je dôležitý náš záujem rozvíjať túto danosť, a potom je snaha – to znamená záujem cvičiť, vzdelávať sa, venovať sa predmetu svojho záujmu. To sú dva faktory, tzn. talent a učenie sa, dve dôležité ingrediencie, z ktorých sa skladá výsledná osobnosť hudobníka, ale k tomu všetkému prichádza ešte niečo, čo môžeme nazvať šťastím. Lenže, pre to, aby sme mohli šťastie mať, musíme “podávať športku”. Lotéria sa nedá vyhrať, ak ju nepodávame, a náš spôsob, ako “podávať športku” je, že sa snažíme, cvičíme, počúvame, komponujeme, spievame, schádzame sa s inými hudobníkmi, skrátka, robíme všetko možné aby nás iní videli a počuli, a čakáme, či nás šťastie stretne, alebo nie.

Ako dieťa ste hrali na husliach, gitare, trúbke a trombóne, ako to vlastne začalo?
Z dnešného hľadiska považujem za najdôležitejšie z tých vecí, čo som robil s hudbou, to, že som jej veľa počúval. To je alfa a omega celého. Jednoducho, človek si musí nájsť svoju hudbu, a musí ju počúvať. Dokonca smrteľne ju musí študovať, vyhľadávať všetky informácie, ktoré s ňou súvisia, poznať všetky zákonitosti, všetky veci, ktoré spôsobili, že ten môj obľúbený interprét sa dostal do bodu, že sa mi to naraz ako finálny produkt jeho snaženia tak páči. Kto skladbu napísal, kto ju produkoval, kto na nej hral, kde sa nahrávala…A keď je takýchto vzorov – lások viac, tak človek dostáva komplexnejši prehľad o celej scéne okolo seba, a to je dobrý dôvod na to, aby to skúsil aj on. Veď je to jednoduché, začať skúšať to, čo počúvam, to, čo mám rád, hrať. K tomu, samozrejme, môžem mať paralelné vzdelanie z nejakého typu hudobnej školy, ale, tam sa učí niečo celkom iné, málokedy to, čo sa človeku páči. Čiže, musíme si sami nájsť to, čo sa nám páči, použiť vlastný vkus, vlastný názor, a jednoducho to začať hrať. Hľadať si rovesníkov, kolegov, ľudí, ktorí to tak isto cítia, a ktorí dokonca majú doma rovnakú nahrávku, aká sa páči mne, a ak ju aj nemajú, tak sa im zapáči to moje obľúbené, a mne sa zapáči to ich, spolu vytvoríme základný kameň, základnú kapelu, ktorá sa skladá z dvoch-troch, možno hneď aj piatich ľudí, a hrať a hrať a hrať – „podávať športku“. A teda aj ja som začínal ako poslucháč, mal som naozaj veľa platní. Ku mne chodili aj ľudia, ktorí už hrali dobre na hudobných nástrojoch, lebo u mňa bola databáza informácií – nahrávky. A ja som zasa popritom od nich veľa vecí naučil. Až potom, neskôr, keď som začal hrať na gitare a spievať, ukázalo sa, že to ľudí z môjho okolia zaujíma, že repertoár, ktorý som spieval sa im páčil, videl som, že to má zmysel, tak som pokračoval ďalej, potom vznikla prvá skupina, a potom to už išlo.

O Vás je známe, že počúvate veľmi veľa hudby. Máte nejaké špeciálne miesto, vyhradené iba na počúvanie? Čo klasicke vinylové platne?
Ešte stále mám doma aj veľa vinylových platní, aj keď, o veľa z nich som prišiel, rozdal rôznym ľuďom, o ktorých som myslel, že u nich budú na lepšom mieste ako u mňa. Počúvam veľa hudby v počítači, pri práci, ale, predsa len, mám aj izbu, kde mám reproboxy Genelec, a mám aj kvalitné slúchadlá, Wilkins&Bowers, ktoré si nasadím, a tam počúvam, keď chcem kvalitne počúvať hudbu. Informácia, ktorú ja potrebujem, si nevyžaduje v prvom pláne nejakú obzvlášť vysokú kvalitu zvuku, počúvam viac hudbu, než zvuk. Na zvuk sa špecializujem najmä vtedy, keď ja nahrávam, keď sme v štúdiu. Stále mám reláciu v rádiu Devín , a kvôli nej počúvam kvantum vecí, aby som ich tam vedel vhodne okomentovať, sledujem rebríčky, čo je nové, a na to mi v prvom rade stačí počúvať, a až druhoradé je, v akej kvalite zvuku počúvam.

Kto je Peter Lipa podľa Vás? Ste muzikantom, spevákom, propagátorom hudby, organizátorom, dramaturgom….
Som obyčajný človek, otec rodiny, ktorá má štyri deti, z ktorých niektoré ešte vyžadujú starostlivosť, vekové rozpätie od 16 do 32 rokov, to je asi to najdôležitejšie. Človek, ktorý má rád kamarátov, pozná veľa ľudí, rád sa s nimi stretáva. V mojom živote veľa vecí súvisí priamo s hudbou. Rád chodievam na miesta s dobrou hudbou, vlastne, ani nemám nejaký iný život. Pohybujem sa teda na dvoch póloch: hudba a rodina. Hudba v skutočne komplexnom zmysle, od počúvanie, cez vysielanie, cez spievanie, vedenie kapely, manažovanie, jednoducho všetko, čo s tým súvisí.

Ako je to s Vašimi deťmi a hudbou?
Všetci chodili na klavír do ZUŠ, Miško má 29 rokov, a bol najväčší talent, lebo, myslím si, že z nás všetkých má najlepší sluch, rytmus, intonáciu, žiaľbohu, hudbe sa nevenoval, stal sa strihačom. Skončil najprv jednu vysokú školu – pedagogiku, a teraz vyštudoval aj druhú, urobil si bakalára na VŠMU – filmový strih, a myslím si, že sa v tom naozaj našiel, že sa v tom veľmi dobre cíti. Kúpil som mu aj jeden keyboard, mal ambíciu na ňom niečo robiť, ale, mám pocit, že sa ho veľmi nedotýka… Potom je Katka, ktorá má 21, študuje žurnalistiku, tiež hrala slušne na klavíri, a tiež sa mu nevenuje.

A Paľko, ktorý síce chodil na klavír, ale tak sa mu podarilo zmanažovať nás, že sme ho nenútili, aby to dokončil, a na klavíri nehrá. Ale, zasa, teraz si od Miška požičal ten jeho nevyužitý keyboard, a niečo na ňom do počítača skúša.. Hudba ho jednoducho zaujíma. Chodí na ŠUP-ku, do prvého ročníka.

Váš najstarší syn, Peter /32/, hráva s Vami pravidelne, je členom Vašej kapely. Aké je to hrať so synom?
V pracovnom slova zmysle je úplne jedno, či je Peter mojím synom alebo by to bol nejaký cudzí muzikant. Je taký istý kolega, ako sú ostatní. Akurát možno trošku viac myslí za mňa, ostatní prídu, odohrajú koncert, a tým to pre nich skončilo. Peter viac myslí na to, čo hráme, aj vo chvíľach, kedy by nemusel. A samozrejme, je zároveň aj mojím veľmi dobrým spoluautorom. Spolu sme napísali už kopu pesničiek, celý posledný album 68, na Lipa spieva Lasicu tiež asi päť piesní, a aj predtým sme urobili nejaké spoločné veci. Je to môj veľmi dobrý partner pri vytváraní pesničiek.

Máte niekedy pocit, keďže ste pribuzní, že rozmýšľa (hudobne) podobne ako Vy? Že máte nejaký hudbný nápad, ktorý on začne rozvíjať podobným smerom, ako by ste sa pustili aj Vy sám? Možno ale, že to, že je iný a mladší prinesie nejaké ďalšie obohatenie, rozvinutie, na ktoré by ste sa Vy sám nepustili?
Myslím si, že ma dobre pozná, že vie presne, čo chcem, že mi číta myšlienky, že sa uberá mojím smerom. Ale, popri tom stále experimentuje, hudobne je niekde inde, aj vkus má iný, ako ja, na tých starých veciach, na ktorých zakladám svoju hudbu, až tak nebazíruje, akceptuje ich, ale on sám už počúva niečo úplne iné. Ale, je jednoznačné, že mi rozumie. Keď napríklad ja nahodím nejaké tempo, nejakú tému, melódiu, vidím, že je v tom doma, že vie, čo chcem.

Tak toto by asi väčšina otcov veľmi rado zažilo so svojimi synmi…
Ja som rád, že Peter hrá so mnou, aj keď nie som si úplne istý, či je to aj pre neho rovnako dobré. Možno by pre neho bolo lepšie, keby mal vlastnú sólovú kariéru. O čo sa vlastne snaží so svojím projektom Nu Folder. Len sa bojím, že málo „športkujú“:-)

Zásadné kapely, projekty, vo Vašej kariére?
Všetko, čo som robil som nejako zužitkoval, a vlastne som sa učil za jazdy. Ja nemám žiadnu školu, som len školený poslucháč, a sám som sa vyškolil za poslucháča. Všetko ostatné, čo som sa naučil, za všetky vedomosti vďačím kolegom, ktorí so mnou hrali, a ktorí boli lepší ako ja, a do dnešného dňa sú, a ja sa od nich dodnes učím, a som rád, že sa môžem takto učiť, lebo je to pre mňa veľmi príjemné. Ja sám som lenivý na to, aby som si sadol a začal študovať. Takto je to pomerne jednoduché a pre mňa zaujímavé.

Takže, musel by som naozaj menovať všetky kapely. Prvý úspech som dosiahol s Blues Five v 1968 v Prahe na festivale (objav festival), potom som s Istropolitanou poprvýkrát pričuchol k džezu, k hard bopu, prvýkrát som tam počul Aedderlyovcov, u Offernmana som sa naučil, čo je to profesionálna práca hudobníka, i keď, takým spôsobom som sa hudobníkom stať nechcel – hrali sme 4-6 hodín každý večer, spieval som aj pesničky, ktoré som nemal úplne najradšej, ale, aj to ma veľa naučilo.

Potom prišlo dlhé obdobie s Revival jazz bandom, kde som sa prvýkrát dostal bližšie do kontaktu s dychovou sekciou, čo som už dávno predtým obdivoval, naraz som aj ja mal v kapele tri dychy, a našťastie to boli veľmi komunikatívni kolegovia, ktorí boli schopní a ochotní hrať to, čo som im ja povedal. Ja som im spieval melódie a oni to dali do trojhlasu a pre mňa to bolo veľké školenie. Potom sa to preklopilo do T+R bandu. Neskôr prišiel Luboš Andršt, to bol môj prvý blues band, naučil som sa profesionálne koncertne pracovať, hrali sme veľa koncertov, čo na Slovensku v tejto oblasti dovtedy nebolo. V Česku to mali, a pre mňa to bola pocta. Samozrejme, pomohlo mi aj to, že som naraz bol členom pražskej skupiny, a na Slovnsku som tým pádom stúpol na cene, tak to už chodí. Celé to neskôr vyústilo do vzniku mojej vlastnej skupiny – Peter Lipa band. Zistil som aj to, že pre mňa, ako pre speváka, je veľmi dôležitý klavír. Jednoducho, mať po pravej ruke niekoho, kto mi svojou hrou dokáže vytvorť podmienky, ktoré pre spievanie potrebujem. Aj keď som robil aj s Andrejom Šebanom, ktorý je gitaristom, ale v zásade je to klavír a klavírista. Je to celý rad špičkových klavíristov, Peter Breiner, Gabo Jonáš, Emil Viklický, Laco Gerhard, Palo Bodnár, Boris Urbánek, Jurko Tatár, a skončilo to u Petra Lipu ml. Jednoducho, s klavíristom si najlepšie hudobne rozumiem. Klavír jediný vie komplexne obsiahnuť požiadavky na rytmus, harmóniu aj melódiu. A navyše dokáže zahrať sólo, ktoré vie byť plnohodnotným hudobným číslom, môže sám splniť to, čo sa vyžaduje od doprovodu. Klavír je pre mňa dobrý nástroj.

Keď sa bavíme o poslednej zásadnej formácii, teda Peter Lipa band, zvonku to vnímame ako tri obdobia formovania kapely, kapela s Andrejom Šebanom, Jurkom Tatárom, Marcelom Buntajom a Maťkom Gašparom, po Andrejovom odchode prišiel do kapely Miško Žáček, a neskor nahradili Gašpara, Buntaja a Tatára „mladí“, teda Peter Lipa ml, Miško Šimko a Robo Rist. Je to tak správne?
Áno, je to tak, toto je súčasná formácia, len Robo Rist sa niekedy strieda s Emilom Frátrikom a Miško Žáček s Radom Tariškom a Gapom. Jednoducho, musím byť flexibilný, termíny koncertov sa dosť prudko menia, a ja som si v jednej chvíli uvedomil, že preto, že niekto z muzikantov už niekde hrá, ja nemôžem ostať sedieť doma a nehrať. Takže musím byť pripravený na to, že keď je niekto obsadený, tak vezmem niekoho iného, aby sme mohli koncert odohrať.

Ktorá z týchto troch formácií PLB je tá, s ktorou sa Vám hrá najlepšie? S aktuálnou poslednou?
Áno, môžem to porovnať, i keď, každá z nich je úplne iná. Zostava Gašpar-Buntaj-Tatár je, samozrejme skúsenejšia a individuálne vyspelejšia, ako moja súčasná kapela, ale aj napriek tomu mám pocit, že moje aktuálne obsadenie, ma viac doprevádza a viac „hrá na mňa“, je aj tichšie, a ja už musím dbať aj na hlasitosť, chcem spievať dynamicky, a myslím, že forte, alebo nejaké expresívne vypätie, by malo byť na koncerte momentom, ktorý je vzácny, a vtedy si ho poslucháč môže zapamätať a užiť.

Myslíte, že hranie s Vami môže byť aj dobrou školou pre týchto mladších muzikantov?
Dúfam, že áno, ale, snažím sa vyvarovať toho, že by som im vravel, aby to hrali tak, ako to hrali tí predošlí hudobníci. Nechávam im voľnosť, oni nech si sami vyberú, akým spôsobom chcú hrať. Nastúpili do kapely v čase, keď som začal hrať Lasicu (album Lipa spieva Lasicu), sú so mnou už päť rokov. Niečo zostalo, niečo sa zmenilo, viem, že musím každému ambicióznemu hudobníkovi nechať priestor na to, aby si sám vytvoril vlastnú predstavu o tom, čo, a akým spôsobom bude hrať. Musí byť natoľko chápavý, aby sám cítil, čo si môže dovoliť, čo tam má byť a čo môže zmeniť. Keď od nás odchádzal Andrej, uvedomil som si, že namiesto neho nechcem ďalšieho gitaristu, jednak preto, že gitara a klavír niekedy majú problém spolu dokonale fungovať, ale, najmä preto, že Andrej bol takým charakteristickým typom gitaristu, že akýkoľvek jeho nasledovník by bol automaticky stále porovnávaný s ním. Asi by bolo preňho nepríjemné, ak by som chcel, aby tam hral tak, ako Andrej. A takisto publikum by ho stále porovnávalo v zmysle „ale Šeban, ten bol lepší“. A tak sme zavolali Miška Žáčka na saxofón, a tým pádom nebol žiaden problém. Z Miška sa stal jeden veľmi vyhľadávaný inštrumentalista. A je s nami už takmer pätnásť rokov.

Ja stále vnímam to, čo robíte, najmä ako pesničku.
Som rád, že to takto berieš, lebo je to hľadisko, ktoré aj ja zdieľam, ja džez milujem, je to moja obľúbená hudba, počúvam ho, hrávam, hľadám v ňom kvality, ktoré mňa oslovujú, a to, čo robím sám, sú pesničky. Áno, je tam veľa džezu a bluesu, ale, nedá sa to nazvať komplexne džezom alebo blues. Ja už dnes hovorím o hudbe, buď dobrej, alebo zlej. Ak si označíme jeden vrchol, že toto je džez, a na druhom vezmeme niečo, čo nie je džez, tak medzi tými dvomi vrcholmi je obrovské množstvo dobrej muziky!

A práve preto je pre mňa veľmi sympatickým faktom to, že ste boli právom ocenený titulom Legenda popu (v rovnomennom tv cycle).
Toto potešilo a prekvapilo aj mňa. Myslím si, že najväčšia méta pre muzikanta nie je zaradenie typu: „ja som pop, ja som džez a pod.“, ale to, že dokáže byť sám sebou, nájsť to, čím sa odlišuje od ostatných, čím je charakteristický a rozpoznateľný. To je pre mňa najväčší úspech, bez ohľadu na žáner. Keď ľudia rozpoznajú na prvé počutie, „aha, to je Lipa“, alebo „to je také lipovské“.

Mňa naozaj prekvapilo, že ma zaradili medzi legendy. Nečakal som to, bol som veľmi prekvapený, ale zároveň naozaj poctený a potešený. Potom to išlo dosť rýchlo, spolu sme vyberali interpretov, ktorí budú spievať moje piesne, vyberali sme skladby, ktoré by mohli spievať a mať z nich aj radosť, snažil som sa, aby sme siahli aj po pesničkách, ktoré bežný poslucháč nemá možnosť počuť. Samozrejme, keďže Lasica sa vlastne stal pevnou súčasťou Legiend popu, tak aj veľa jeho textov. Potom už bola len samotná príjemná realizácia. Veľmi ma potešila kapela, ktorá účinkuje v programe, to sú skutoční pofíci, ktorí hrajú s obrovskou radosťou a chuťou, zároveň zodpovedne a bez problémov, rástlo to od skúšky k skúške, až nakoniec ten večer bol veľmi pekný. Určite by som sa dobre cítil aj keby tam bola moja kapela, ale bolo pre mňa zaujímavé počuť, ako to bude znieť trochu inak.

Poďme sa na chvíľku porozprávať o Vašej ostatnej platni – ‚68. Zámerne píšem „platňa“, pretože nahrávka vyšla aj ako CD, aj ako LP. Mám pocit, že je hudobne o dosť iná, ako Vaše predošlé sólové nahrávky, najmä v rámci produkcie a zvuku, v dobrom slova zmysle je jednoducho „modernejšia“. Je to dané aj tým, že spoluproducentom bol Peter Lipa ml.?
Jednoducho, nastal čas, kedy bolo treba začať robiť na novej platni, a s Petrom som mal vynikajúce skúsenosti už od albumu Lipa spieva Lasicu, na ktorom nejaké pesničky už produkoval. Samozrejme, prizvali sme, práve kvôli bohatým skúsenostiam so štúdiovým nahrávaním Ľubora Priehradníka, ktorý je vynikajúci muzikant, a tak bol trojčlenný tím pre novú platňu kompletný. Začali sme klasicky s demami, kde bol klavír a spev, nič viac, nevedeli sme, čo všetko nahráme v domácich podmienkach, čo pôjdeme nahrávať do štúdia, a nakoniec, práve vďaka Priehradníkovi sme to celé nahrali doma. Aj všetky živé nástroje. Samozrejme, na malé výnimky, napríklad, v druhej skladbe začína pieseň ľudovou hudbou, tie sme museli nahrať v štúdiu. Ale, aj tie ich stopy sme nakoniec mixovali doma. Alebo ústnu harmoniku v piesni Ghost ,nám nahral Hendrik Meurkens priamo v New Yorku, poslal nám ju internetom, a mixovali sme ju opäť doma. Následne sa nahrávkami produkčne opäť začali zaoberať Peter s Ľuborom a na počudovanie som zistil, že na nahrávke nebudú živé basy, že nebudú živé bicie, ale sample, lebo som aj sám uznal, že to takto je v poriadku a že sa mi to páči. Že to spĺňa všetko to, čo tam potrebujem mať, počuť. Mám z toho dobrý pocit, a som rád, že som prikročil k trošku inému prístupu, že mohlo vzniknúť niečo iné, nové. Lebo aj ja sa chcem hýbať ďalej.

Fotografie na obale k albumu ste robili so šikovným mladým fotografom Jakubom Gulyášom. Mal takýto moderný zvuk albumu priamo aj vplyv na to, akým spôsobom Jakub uchopil tému pri fotení?
S obalom sme sa začali zaoberať až v čase, kedy bol album hotový. Asi na piatich albumoch predtým som spolupracoval pri výrobe obalu s Marekom Ormandíkom, ktorý ich pre mňa vždy urobil veľmi pekne, a bol som vždy nadmieru spokojný. Ale, teraz zasiahla mladá generácia, jednoducho mi povedali moji „mladí“, synovia Michal aj Peter, že by bolo dobré skúsiť zájsť do nových vôd a skúsiť to trošku inak, tak som povolil uzdu ich fantázii, a vtedy sme začali robiť s Jakubom Gulyášom, ktorý fotil a s Ondrom Jóbom, ktorý tomu celému urobil výsledný dizajn. Jakub si vypočul hudbu, prenajal si priestor v SNG pri Dunaji, fotili sme celý jeden deň, menili sme kostýmy, nechal som so sebou robiť všetko, čo Jakub chcel, a to, čo vzniklo je pre mňa veľmi príjemné, mal som pocit, že som v rukách človeka, ktorý dobre vie, čo chce, a s výsledkom som spokojný.

Bratislavské jazzové dni sú asi pre Vás veľmi špeciálnou srdcovou témou. Ste ich organizátorom od začiatku, od roku 1975. Dnes je to festival svojou veľkosťou a významom radiaci sa k európskej špičke. Aké je to robiť takýto festival?
Áno, som pri nich jediný od úplného začiatku. Prvý ročník sme spravili spolu s Milošom Paškom, ktorý, žiaľ, veľmi skoro zomrel a od druhého ročníka som na BJD zostal sám. Mám veľkú radosť, že takýto festival žije, a ja pri tom môžem byť. Stále sa vraciam k pôvodnej myšlienke, prečo som ich začal robiť, lebo je stále aktuálna. Jednoducho, ja si myslím, že pre muzikantov a v ďalšom rade aj pre divákov, je veľmi dôležité vidieť niekoho špičkovo naživo hrať. Tých, čo to vedia lepšie, alebo inak ako my, pochádzajú z inej krajiny, z inej kultúrnej tradície, že je to pre nás veľmi životodarné, impulzívne, že je to dôležité. Ja som len ten, ktorý sa snaží sprostredkúvať takéto silné zážitky. Je to pre mňa veľmi vzácne, ale zároveň, aj sebe som sprostredkoval výnimočné okamihy. Stále chcem prinášať do Bratislavy hudobníkov, ktorí by tu zahrali tak, ako sa hrá v prostredí, kde sú doma, aby sa naši diváci a muzikanti na chvíľu dostali do sveta a videli, počuli, zažili, aké to môže byť niekde inde. Keď sme ešte žili za železnou oponou, bolo niečo také veľmi vzácne. A ani dnes to nie je iné, predsa len, za večer vidieť naživo štyroch svetových interpretov na jednom mieste, to je niečo výnimočné. Stále sa na to pozerám aj ako muzikant, a stále si myslím, že najmä pre muzikantov je to nesmierne dôležité.

Ako to vidíte s novými džezovými hudobníkmi na Slovensku pohľadom prezidenta SJS?
Podľa mňa to vyzerá dobre. Každý rok sa vynárajú noví ľudia, prichádzajú inštrumentalisti, aj speváci. Najviac je asi gitaristov. A to aj napriek tomu, že na rozdiel od skoro každej krajiny na svete, sa u nás džez, a vlastne iná, ako klasická hudba, ani nevyučuje. Slováci chodia do Grazu, do Katovíc, do Holandska, do Nemecka, do USA, a učia sa hrať džez. A to je potešujúce, že sú tú stále ľudia, ktorí tú muziku chcú hrať. Napriek všetkému. Každý rok organizujeme aj Letnú jazzovú dielňu, a Nové tváre slovenského jazzu (predtým Jazzové Vianoce). Tento rok sa nám prihlásilo 22 skupín! Takže, záujem je stále obrovský. A to je podstatné.

Autor PALO SMOLKA hudobník a manažér
Foto archív P. LIPU

Bez komentárov

Napíšte komentár

© 2013 High&Style | 26 úloh | vygenerované za 0,578 sekundy. Prihlásiť sa |