Aktulna cesta: vod / audio / gramofón /

Transrotor – zvuk majstra ťažkej váhy

autor: admin | pridané: 17. 07. 2013 | žiaden komentár
rubrika: gramofón

Keď spomenieme gramofón, väčšina si predstaví časy svojej mladosti a možno aj s trochou nostalgie zaradí tento druh prehrávača, rovnako ako vinylové platne, do múzea. Ale to je omyl. Gramofón paradoxne prežil svojho mladšieho brata – magnetofón a ani v 21. storočí sa nechystá odísť nadobro do histórie.

Ak pominieme krátku historickú epizódu Edisonovho fonografu, ktorý sa ukázal slepou uličkou technologického vývoja, rozhodujúcim vynálezom na reprodukciu zvuku z mechanického záznamu je gramofón. Prístroj, ktorý si v roku 1895 dal patentovať Emile Berliner, sa stal takmer do konca 20. storočia symbolom reprodukovanej hudby, podobne ako logo nahrávacej spoločnosti Gramophone Company  a neskôr RCA Victor zobrazujúce psa Nippera počúvajúceho z gramofónu „pánov hlas“.

Logo vzniklo podľa obrazu Francisa Barrauda, ktorého zaujal pes jeho zosnulého brata, počúvajúci hlas svojho pána z ozvučnice gramofónu. Väčšinu 20. storočia boli gramoplatne najpopulárnejším záznamovým médiom zvuku. Mimochodom, 17. septembra oslávila LP platňa svoje 81 narodeniny. V New Yorku ju prvýkrát uviedla spoločnosť RCA-Victor.

Hlavne dlhohrajúce vinylové LP platne so stereofónnym zvukom boli až do konca 80-tych rokov najpopulárnejším hudobným nosičom pre audiofilov, aj pre širokú verejnosť. Magnetické pásky, minimálne tie analógové, boli vždy kvalitatívne pozadu za gramoplatňami. Po nástupe digitálneho záznamu, najmä na CD a DVD nosičoch, síce došlo k postupnému útlmu gramoplatní aj gramofónov, ale rozhodne to neznamená, že analógový zvuk je mŕtvy. Skôr naopak. Hoci nikdy nezmizol zo scény úplne, dnes zažíva reinkarnáciu minimálne v audiofilských kruhoch.

CD má napriek nespochybniteľným výhodám oproti analógovým gramoplatniam aj isté nevýhody. Originálny zvuk z hudobných nástrojov, aj ľudský hlas, totiž predstavuje spojitý, analógový signál. Pri digitalizácii sa tento originálny zvuk vzorkovaním „nastrúha“ na vrstvičky, obálku ktorých tvorí reprodukovaný signál. Ale je to len lepšia, či horšia, no vždy nedokonalá rekonštrukcia pôvodného, analógového zvuku. Audio CD používa pri frekvenčnom rozsahu do 20 kHz vzorkovací kmitočet 44,1 kHz, kým SACD formát používa 1-bit DSD (Direct Stream Digital) kódovanie so vzorkovacou frekvenciou 2822,4 kHz na kanál a dosahuje frekvenčný rozsah 20 Hz – 50 kHz (teoreticky až 100 kHz). Sú to podľa názoru odborníkov dostatočné parametre pre profesionálne audio, no nech je vzorkovanie akokoľvek rýchle, výsledný signál je vždy do istej miery „kostrbatý“ a nikdy nedosiahne hladkú kvalitu originálneho analógu.

Úvaha o „dokonalosti“ SACD vychádza z predpokladu, že hudobný signál sa skladá výlučne z harmonických zložiek. V skutočnosti sa však muzika podobá viac náhodnému signálu a je omnoho komplexnejším súborom zvukov. Spektrum náhodného signálu je z fyzikálneho hľadiska nekonečné, preto, aby sme sa priblížili prírode, musí byť vzorkovací kmitočet čo najvyšší. Hi-Fi totiž nie je telefón.

Rokmi opakovaná polopravda, že digitálny záznam je dokonalejší ako analógový, nám natoľko utkvela v pamäti, že opačné tvrdenie nám už pripadá neskutočné, ale je to naozaj tak. Samozrejme, nehovoríme o poškriabaných, či inak poškodených platniach, ktoré pri prehrávaní generujú šum a cudzorodé ruchy. V tomto smere majú digitálne nosiče výhodu samoopravného kódu. Ale Hi-Fi fajnšmekri vedia svoje, preto gramofón a vinylové platne prežili digitalizáciu audia a stali sa dokonca akousi výsadou hudobných znalcov.

Z lásky k hudbe
Gramoplatne a gramofóny napriek nepopierateľnej kvalite už nepatria k masovej kultúre. CD nosiče a hudobné prehrávače sú príkladom toho, ako praktický dizajn, jednoduchosť ovládania a, samozrejme, cena, dokážu ovplyvniť mainstreamového používateľa. Gramofón sa tak stal synonymom kvality, ktorá nie je určená pre každého. To sa týka nielen používateľov, ale aj výrobcov.

Neplatí to ale o zakladateľovi, šéfovi a hlavnom konštruktérovi spoločnosti Transrotor, Jochenovi Räkem. Firma Transrotor vznikla v Bergisch Gladbachu v Severnom Porýní – Vestfálsku už v roku 1971 a pôvodne sa zaoberala distribúciou gramofónov Transcriptor. V roku 1973 si však zaregistrovala ochrannú známku Transrotor a v roku 1976 sa na trhu objavil jej prvý komerčný produkt Transrotor AC. Podľa J. Räkea bol Transrotor AC „praformou“ všetkých budúcich gramofónov z produkcie firmy a jeden z exemplárov je umiestnený aj v Múzeu moderného umenia v New Yorku.

Všetky gramofóny Transrotor patria do kategórie neodpružených konštrukcií, ktorých základom sú masívne taniere a mocné podstavy, schopné tlmiť akékoľvek vibrácie. Táto solídnosť a materiálová mohutnosť inšpirovala aj vznik prezývky Transrotoru – „majster ťažkej váhy“.

Už Transrotor AC vytýčil základnú líniu budúcej produkcie charakterizovanú bielym, čírym alebo čiernym akrylátom, hliníkom a chrómom. Všetky modely majú v sebe esenciu majiteľa a zároveň hlavného konštruktéra Jochena Räkea, ktorý je dušou Transrotoru. Väčšina komponentov pochádza z vlastných dielní. Výnimkou sú ramená, prenosky a remienky, aj tie si však Transrotor upravuje podľa vlastných požiadaviek s charakteristickou nemeckou precíznosťou.

Trvalo desaťročie od uvedenia Transrotoru AC, kým sa v roku 1986 objavil ďalší majstrovský kúsok. Transrotor Quintessence s hydraulickým zavesením bol päť rokov referenčným gramofónom v nemeckom magazíne AUDIO. O rok neskôr uvedený Transrotor Classic sa stal legendou a vzorom väčšiny budúcich gramofónov. Zároveň bol cenovo dostupný aj pre širší okruh audiofilov. Ručne vyrábané gramofóny Transrotor sú totiž unikátne prístroje a tomu zodpovedá aj ich nie práve nízka cena.

Zvuk „naveky“
Začiatkom 90-tych rokov uviedol Transrotor svoj prvý a zároveň posledný CD prehrávač Oyster. Solídny prístroj z chrómovanej ocele takisto vynikal dokonalou mechanikou.

Gramofóny sú nakoniec hlavne o mechanike, či už hovoríme o konštrukcii, uložení, prevodoch, alebo pohonoch, hoci elektrické parametre prenosiek a korekčných predzosilňovačov sú takisto priestorom pre konštruktérske umenie. Jochenovi Räkemu tento umelecký cit nechýba.

Ďalším míľnikom a gramofónovým etalónom sa stal na prelome tisícročí Transrotor Gravita s troma motormi v hviezdicovom usporiadaní. Aktuálne ponúkaný model Gravita TMD už disponuje pohonom Transrotor Magnet Drive (TMD), ktorý firma predstavila v roku 2005. Ide o pohon s magnetickou spojkou, ktorá prenáša krútiaci moment bez mechanickej väzby. Eliminuje sa tak chvenie taniera pochádzajúce z motora, alebo prevodovej sústavy.

Tento princíp pohonu Transrotor v roku 2006 ešte zdokonalil v podobe FMD (Free Magnetic Drive). Cez magnetickú väzbu je poháňaný samostatne spodný aj vrchný tanier. Výsledkom je absolútna dokonalosť – kolísanie pohonu a mechanické chvenie je nemerateľné.

Nový referenčný gramofón ARTUS FMD bol uvedený v roku 2006. Konštrukcia z ručne lešteného hliníkového masívu nesie samotný gramofón s kardanovým závesom taniera. Konštrukcia a magnetický prenos krútiaceho momentu (FMD) z troch motorov zaručujú dokonalú odolnosť voči chveniu a vibráciám. Ani tento kúsok nezostáva nič dlžný povesti „majstra ťažkej váhy“. Váži totiž viac ako dva metráky.

V súčasnom portfóliu firmy nájdeme viac ako dvadsať modelov špičkových gramofónov a každý z nich je istým spôsobom unikátny. Pre ilustráciu kvality gramofónov Transrotor spomeňme na záver slová W. Paculu z recenzie Transrotor ZET1 pre HighFidelity: „Verím v synergiu celého systému a človek je jeho súčasťou. Je to čosi, za čo stojí zaplatiť akúkoľvek cenu – sadnúť si pred audio a odletieť. Dobre zladené a s láskou a znalosťami zostavené komponenty dokážu učarovať, vytrhnúť poslucháča z každodennosti. Toto môže byť zvuk navždy …“.

Autor Juraj Procházka
Foto Transrotor, H&S

Bez komentárov

Napíšte komentár

© 2013 High&Style | 26 úloh | vygenerované za 0,559 sekundy. Prihlásiť sa |